miramar

Do jednej lavice v šiestej triede si sadli dvaja chlapci. Jedného, ktorého meno bolo Oliver, bol otec židovského pôvodu, majiteľ lekárne a matka majiteľka zlatníctva. Voľné dni využívali prechádzkami do prírody, počúvaním hudby na rôznych koncertoch a podobne. Pravidelne dva krát do roka navštevovali s celou rodinou kúpele, ktoré stáli nemalé množstvo peňazí. Druhého chlapca menom Miško, otec bol sedliackeho pôvodu ako maloroľník s malými políčkami a dvoma kravkami, matka sa starala o domácnosť a výchovu troch maloletých detí. Obaja mali iba jednoduché vzdelanie , a to 5 tried základnej školy. Nakoľko nebola v dedine elektrina, deti sa učili pri petrolejke, alebo sviečke. Žili v malom ošarpanom domčeku a dennodenom lopotení na poli, alebo pri opatrovaní domácich zvierat. Už na prvý pohľad bolo vidieť rozdiely medzi chlapcami v obliekaní. Keď preberali zemepis, Miško ako dedinský chlapec, ktorý nikde nebol mimo okresného mesta, prvý krát počul, že existuje niekde Austrália, alebo Nový Zéland a na prekvapenie Oliver sa pochválil, že on tam už bol aj s jeho rodičmi. Zatiaľ čo Oliver po vyučovaní chodil buď na klavír, alebo na jazykové doučovanie, Miško stále musel pásť kravy, alebo hnoj vyvážať na pole. Po skončení strednej školy Oliverovi rodičia zaplatili mu ďalšie možnosti vzdelávania na vysokej škole, keď následne sa stal diplomatom. No Miško vzhľadom na nedostatok peňazí v rodine, sa musel zamestnať ako predávač v miestnom obchode so železom. Takéto rozdielne životné cesty neboli za bývalého Slovenského štátu ojedinelé. Zo strany štátu dediny boli zanedbávané, mnoho dedín nemalo elektrinu, mali iba blatné cesty, žiadnu dopravu do okresných sídiel, ba niekde nemali ani školu. Súkromno-kapitalistický systém vo vtedajšom zriadení neumožňoval žiaden rozvoj dediny. Nevytvárali sa pracovné možností a národ z dedín najmä na Východnom Slovensku nedostával potrebné vzdelanie. Súkromní podnikatelia, notári, lekári sudcovia a ostatná vrchná spoločnosť v mestách ako tzv. mestská šľachta si žila nad pomery a národ udržiavali len ako pracujúcu triedu. Na rôzne cirkevné oslavy a tzv. odpusty a púte, vysedávalo pred kostolami množstvá žobrákov slepých, bez rúk a nôh s prosbou o almužnu. To bol typický pohľad na bývalý Slovenský štát. No v dnešnom druhom Slovenskom štáte nastala obdobná situácia, keď tento režim vytvoril tisícky bezdomovcov a množstvo chudobných rodín v mestách i na dedinách. Je to kapitalistický triedny režim, kde je majetok na prvom a človek na poslednom mieste.