miramar

Každý človek, ktorý sa na tejto zemi narodil by mal byť pred Bohom rovnaký. Hoci to hlása katolícka cirkev, práve cirkev a najmä jej pohlavári včítane samotného pápeža to nedodržujú. Tak sme tu mali konkrétny rasistický príklad z poslednej návštevy našej prezidentky Čaputovej, ktorá musela pred pápeža ako žena predstúpiť v čiernom outfite (oblečení). Pápežské predpisy pre pápežskú návštevu nedovolia ktorejkoľvek žene sa pred pápežom predstaviť v inom, ako v predpísanom čiernom odeve. No výnimku má predsa 7 žien na svete, a to iba vybraná svetová šachta, čiže fifleny – manželky kráľov a kniežat. V ktorom to storočí žijeme?, v štvrtom, čo šiestom? Môžeme to smelo nazvať trebars ako rasovú alebo triednu nerovnosť či diskrimináciu. Čo sú to za pravidlá?, čo je to za diktát?, čo je to za rovnosť pred Bohom? Takto cirkev vodu káže a víno pije. Cirkev oslavuje najmä tých, ktorí majú v rukách bohatstvo. Takto bolo od pradávna, keď za svätých cirkev vyhlasovala ľudí privilegovaných vrstiev, vysokopostavených hodnostárov cirkvi a štátu. Aj za Rakúsko-Uhorská dostali túto významnú poctu akurát členovia šľachtických rodín, grófi či grófky. Boli to napríklad Leopold II. rakúsky makrogróf, Alžbeta Uhorská – grófka, Žofia Bosniaková, ktorú uznalo duchovenstvo za sväticu a rôznych mučeníkov z radu mníchov a vysokopostavených kňazov a biskupov, ktorí svojou tvrdohlavosťou za rôzne bludy boli mučení a priši o svoje životy. Mnoho bežných ľudí, ktorí celý svoj život dreli na pánov a zodretí prácou zomreli v mladom veku, tí nemali šancu stať sa svätými. Títo ľudia pre cirkev nemali žiadnu cenu, len hrdlačiť na pánskom. Vraj poniektorí cirkevní hodnostári a šľachtici robili vraj aj zázraky, len aby ich mohli vyhlásiť za svätých. Tak cirkev po dlhom hľadaní našla aj nejaké zázraky pre pápeža Pavla II (Vojtylu), len preto, aby ho vysvätila za svätého. Bol to obyčajný človek ako každý z nás z mäsa a kostí, ktorý plnil príslušnú funkciu v cirkvi.
Tak si predstavte, že tak ako každý šľachtic, každý gróf si nahromadil majetky prácou svojich poddaných, ktorí dreli na “ pánskom „. takto robila aj Žofia Bosniaková, pochádzajúca zo šľachtického rodu, korá sa stala sväticou tým, že z nahonobeného majetku z rúk poddaných niečo rozdala chudobným. Namiesto toho, aby národ ju odsúdil za vydieranie poddaných a vytváranie žobrákov, ešte ju cirkev označila ako sväticu, ktorú aj teraz ospevuje určitý druh ľudí na Slovensku ako dobročinnú osobu. No každý z nás by bol tiež taký veľkorysý, keď z ukradnutého sa hráme zraz na charitu a rôzne nadácie, ako to robí naša šľachta napr. na bále v opere. Však je to scestné a obrovské farizejstvo. Najprv nabrať bohatstvo z ľudských mozoľov a potom výsledkami ich práce sa zavďačiť ako nejaká svätica, alebo nejaká dobročinnosť, či charita. Však spomínaná svätica i slovenská šachta tie svoje majetky nenadobudli svojou čestnou prácou, ale nekalým spôsobom hromadením si svojich majetkov. Cirkev odjakživa pomáhala šľachte, tak aj v súčasnom období pomáha zbohatikom – zlodejom, ktorí sa spoločne s cirkevnými hodnostármi priživujú na pracujúcom národe.