Politická moc sa stala korisťou pre mnoho pomazaných hláv, ktoré vraj v mene takzvanej demokracie sa vrhajú do boja o tú korisť, a uchmatnúť čo najväčší koláč, čím by následne po voľbách terorom a systémom neohrozenej totality chceli rozhodovať o tom, ako ulúpiť čo najväčšie bohatstvo pre seba a ako zodrať, či ožobračiť tento slovenský národ. Úlohou každej kapitalistickej vlády, či je to pravá alebo ľavá, vždy je to tá, ktorá súkromným vlastníctvom a kapitálom vládne nad masou obyvateľstva. Každý slogan o demokracii padá už hneď po voľbách. Len sladké reči o nejakej demokracii a primitívne bilbordy s hlavami pomazaných sa škeria po celom Slovensku a sľubujú hory doly. Jednoznačný cieľ, je získať moc nad národom a kde pár vládnucich jednotlivcov dokážu rozkrádať a rozdávať majetok náš všetkých bezhlavo niekomu, ako v poslednom období len tak , bez súhlasu slovenského národa ako vlastníka slovenského majetku si vláda dovolila odovzdať náš majetok cudziemu štátu (Ukrajine). Ako je to možné, že takí podskokovia ktorí sa k službe občanom do vlády dostali môžu rozhodovať o bytí a nebytí občanov. Tu je vidieť na perfektnom príklade ako sa prejavuje totalitný systém po voľbách. Už nikto nemôže odškriepiť, že po voľbách nenastupuje totalita. Je to boj, ako za onoho času stádo Bešeňovských so stádom Potockých. Vláda ľudu, čiže demokracia hneď padá po voľbách do zabudnutia a mocní si robia čo chcú. Slovo demokracia v kapitalistickom poňatí je len sloganom, ktorým je potrebne ohúriť masy, ktoré naslepo hádžu volebné lístky do urny a sami nevedia čo ich po voľbách čaká. V konečnom dôsledku nikdy nie je starostlivosť o občana, ale boj o moc ako supy o korisť.