Zamestnaný pracujúci človek, v nejakej firme vynakladá určité penzum svojej práce, ktorú vkladá do hodnoty príslušného hotového produktu, prinášajúci určité hodnoty pre príslušnú firmu. Každá práca má určitú hodnou, alebo cenu. Za prácu je oceňovaný pracovník mzdou. Túto mzdu v súčasnom systéme riadenia politici, majitelia firiem a rôzni riadiaci pracovníci nazývajú cenu za prácu, za ktorú pracovník je oceňovaný. Je to však veľký omyl!!!
Príslušný pracovník – zamestnanec však nedostáva úplnú hodnotu za svoju prácu. Časť hodnoty práce ide majiteľovi firmy vo forme jeho zisku. Je to tzv. nadhodnota, ktorú majiteľ firmy si privlastňuje ako časť práce svojich zamestnancov. Preto mzda, ktorú pracovník – zamestnanec dostane, nie je to cena za prácu, ale nazýva sa to v skutočnosti cena za pracovnú silu. Keby dostal cenu za prácu, nemal by majiteľ firmy žiadny zisk. Lebo jeho materiál, ktorý do výroby vložil, bez práce by bol materiál mŕtvy a nebol by prebiehal žiadny výrobný, čiže zhodnocovací proces. Čím majiteľ dosahuje vyšší zisk, tým viacej hodnoty práce si privlastňuje na úkor vyplácanej mzdy pracovníkom. Žiadny majiteľ firmy sa nikdy nedelí spravodlivo s pracovníkmi o mzdy vo vzťahu k zisku. Rozhoduje o výsledku firmy sám, snaží sa o zvyšovanie svojho zisku na úkor miezd, preto nikdy nemá majiteľ záujem na zvyšovaní miezd svojich zamestnancov. Ten tlak na majiteľov sa deje iba prostredníctvom odborov, poťažne zákonmi napr. o minimálnej mzde na úrovni štátu. Ako príklad som už uviedol článok o madam Loreál (francúzsku firmu), kde si prisvojovala takú hodnotu vo forme zisku, ktorá bola vyššia 10 násobne, ako mzdy jej tisíc zamestnancov. Tomu sa v kapitalizme hovorí vykorisťovanie človeka človekom. V kapitalizme sa zámerne udržuje vždy v každom štáte určité percento nezamestnanosti preto zamestnanci sa boja, že o prácu prídu, tak nechajú sa vykorisťovať. Pokiaľ pracovník sa ohradí proti zámerom majiteľa, tak po momentom letí zo zamestnania. Toto je drastický systém kapitalizmu.