Jedno je isté, že za 30 rokov nového režimu, za cenu imaginárnej slobody, stratili sme kľudný a bezpečný život, národnú hrdosť, sociálne istoty, domovy, fabriky, stratili sme štát, našu domovinu. Zostali nám zruinované poľnohospodárstvo, pochybné školstvo, rozvrátené zdravotníctvo, nesplatiteľné dlhy, životné neistoty, strach a obavy z budúcnosti. 30 rokov žijeme z toho, čo nám naši predkovia zanechali. Žijeme zo spomienok starých filmov, piesni a kultúry minulých období. Najnovšie sme sa zmohli len na plytké a otrasné seriály po vzoru západnej prázdnoty. Zabudli sme na žánre z ostatného sveta, keď pokútne sme kŕmení americkými krvákmi a ich rôznym balastom. Všetko krásne sme vymenili za pohladenie po pleci od našich nových kapitalistických priateľov, dovolili nám odchádzať za prácou do sveta, obdivovať mrakodrapy miliardárov a pozlátko New Yorku, odkiaľ sa vraciame do vykradnutého Slovenska, kde nám nepatrí už ani tá pôda, či voda. Ani nám nenapadlo, že sme dali do otroctva našich potomkov, dcér, synov a vnukov. Bruselský diktát a novo vznikajúca Nemecko-Francúzska ríša berie nám okrem sociálnych istôt i národné povedomie a našu identitu podobne ako to bolo za Raúsko-Uhorska. Nuž položme si otázku, pre koho pracujeme a koho našou prácou živíme? Národ sa dennodenne lopotí a otročí nie pre seba, ale pre tých milionárov, miliardárov, či horných 10 tisíc, ktorí žijú z našich mozoľov a okrádajú naše rodiny. Kde sme sa dostali národ Slovenský? Slovenskí politici, to sú skutoční ľudia, ktorí musia niesť zodpovednosť za tú genocídu slovenského národa. Kto vlastne nás donútil byť otrokom západného kapitálu, ktorý sa prihrnul na Slovensko ako stádo hyen vyciciavať našich občanov? Žiaľ, novodobý kolonializmus zastihol Slovensko vďaka nenažrancom západných bank, západných firiem, poisťovní, supermarketov a ďalších cicavcov slovenskej krvi.