Áno vážení je treba sa poďakovať. Za divokú privatizáciu so zbohatnutím slovenskej aristokracie cez noc, za darovanie podnikov za korunu, za zničené poľnohospodárstvo, za podradné potraviny zo západu, za zbavenie sa strategických podnikov do zahraničia, za tunelovanie podnikov, za luxusné víly politikov a oligarchov, za luxusné dovolenky slovenskej šľachty, za rozkradnuté miliardy, za zdevastovanie zdravotníctva, za zhumpľovanie školstva, za vznik státisícov bezdomovcov, za vyše 700 tisíc žijúcich obyvateľov v chudobe, za nízku životnú úroveň obyvateľstva, za množstvo samovrážd v dôsledku zlých životných podmienok, za stúpajúcu úroveň psychicky narušených ľudí, za rozširovanie drog a závislých ľudí na drogách, za vyhnanie státisícov nezamestnaných za prácou do cudziny, za obohacovanie sa na eurofondoch, za drancovanie obyvateľstva západnými bankami, poisťovňami, supermarketmi a nadnárodnými spoločnosťami, za živorenie dôchodcov, za vraždy v dôsledku nenažranosti za majetkami, za humpľovanie našich lesov, za pridanie sa k zločineckej organizácii NATO, atď. Možno by bolo menovať množstvo ďalších otrasných problémov, za ktoré treba poďakovať kapitalizmu na Slovensku. Ale extra patrí záslužné poďakovanie neľudským samozvaným krikľúňom na tribúnach v roku 1989( Havel, Kňažko, Budaj, Gál, Mikloško, Mečiar) a mnoho ďalších, zodpovedných za tieto svinstvá, ktoré uviedli slovenský národ do poroby, chudoby a koloniálneho jarma západného kapitálu. Už 30 rokov Slovenský národ krváca. Myslím tým národ, nie oligarchiu, ktorá chladnokrvne vyciciava masu chudoby na Slovensku. To všetko nám doniesol ten vytúžený kapitalizmus, za ktorý patrí „poďakovanie.“