Tak ako štát sa nevedel postarať o rozvoj Východného Slovenska za prvej ČSR, tak tomu bolo aj za prvého Slovenského štátu, tak tomu je aj v súčasnom novodobom kapitalizme na Slovensku. Jediný rozvoj Východné Slovensko zažilo za socializmu počas industrializácie Slovenska, kde takmer v každej dedine bola nejaká fabrika, alebo závod.
Predstavujem vám autentickú spoveď jednej životom skúšanej ženy, ktorá sa narodila 20 km od mesta Humenné v roku 1919. Bolo nás 9 detí, no vzhľadom na žiadnu lekársku starostlivosť 3 deti zomreli. Boli sme veľmi chudobní, z malých poličiek sa nedalo vyžiť, tak deti sa rozišli do bohatších rodín ako slúžky a sluhovia. Nemali sme niekedy ani na chlieb. Mali sme veľkú radosť, keď sme zomleli zrno na kamennom mlynčeku ako otruby a doma sme si upiekli. Inokedy sme jedli „sciranku“ (drobky z cesta) zavarenú vo vode. Do svojich 12. rokov som nevedela čo je to topánka. Chodili sme bosí. Keď nám niekto z dediny priniesol mlieko, navarili sme zemiaky a s kyslým mliekom sme to pojedli. Keď sme robili domček z „valkov“ (nepálené tehly z hliny), tak ja ako malé dievča som miesila nohami hlinu a robila som tehly. Dlážku sme urobili z hliny miešanej s kravským hnojom. Do mesta Humenného sme chodili pešo tých 20 km. 12 ročný brat išiel robiť za pomocníka k židovi pekárovi, kde roznášal po meste rohliky a kričal: „kupujte kiflíky“. Vtedy rožok stal 10 halierov. Sestra opatrovala od pása nevládneho veterána z vojny, za ktorého sa potom vydala. Ako invalidovi mu povolili postaviť drevenú búdku na železničnej stanici, kde predával alkohol, pivo a nejaké jedenie. Ja som občas tam pomáhala a z toho sme žili. Vydala som sa za muža, ktorý s chlapmi nosil drevo do vagónov. Chodili do lesa, rúbali a kresali s „plankáčom“ na dlhé trámy. U žida sme si prenajali jednu miestnosť na bývanie a tak sme žili a treli biedu. Boli to kruté časy, lebo na Východe roboty nebolo. Ožili sme až za socializmu, keď som sa zamestnala v reštaurácii a manžel v Chemku Strážske, neskôr v Humennom. Nasťahovali sme sa do troj izbového podnikového bytu a začali sme žiť ako ľudia. Až vtedy som sa cítila ako človek.
Teraz ľudia z Východu sú podnájomníkmi Slovenska. No darmo je to zase len kapitalizmus, ktorý vytvára chudobu ako pred časom, keď mnohí ľudia bývajú v prehnitých domoch, nemajú tečúcu teplú vodu a niekedy nemajú v zime ani čím kúriť. Trpia najmä deti, no vláda a politici z Bratislavy na to kašlú. Hlavná vec, že oni žijú v luxuse.