Jeden múdry človek povedal, že “ znášať útrapy je len vypočítavý spôsob, ako zmieriť ľudí s príkorím mocných“. Rôzne náboženstvá, rôzne sekty hlásajú to, že človek čím viac na tomto svete trpí, tým bude mu lepšie vo večnej blaženosti. Duchovní vtĺkajú do hláv už mládeži v útlom veku nutnosť utrpenia. Tak je tomu ako v budhistickej, tak v islamskej a tiež aj v katolíckej viere. Takí budhisti propagujú vieru v reinkarnáciu s tým, že ten, kto prežil v ponížení a v utrpení na tomto svete, bude v budúcom živote sa tešiť z blahobytu. Islam zase hlása, že za dobré skutky vykonané v mene Alaha na tomto svete, bude užívať slávu na druhom svete. No katolícka cirkev a jej odnože hlásajú tiež podobné heslá, že trp a znášaj útrapy na tomto svete, bude tvoja duša spasená na svete druhom. Preto duchovní utrpenie predkladajú ako niečo, čo človek je povinný znášať, lebo Boh to tak chce. To je obrovský podvod na národe. Vidíme ako po vzore umučenia Ježiša sa nechávajú ľudia mlátiť, bičovať a znášať akúkoľvek bolesť, nielen na Filipínach, ale už aj na Slovensku, lebo veria, že sa tak ľahšie dostanú do neba. Kresťanskí duchovní vodcovia vedú tak svoje ovečky v takom tmárstve a nevedomosti aby tak zachovali poslušnosť a úctu k Bohu a vrchnosti. Pri tom sami vedúci predstavitelia cirkvi žijú v prepychu, bez útrap. Nebojujú proti chudobe, ale hlásajú znášať pokoru. Ako príklad uvádzajú napr. Matku Terezu. Namiesto toho, aby sa postavili proti svetskej moci, doporučujú iba nejakú tú miniatúrnu pomoc prostredníctvom charity a podobne. Tým napomáhajú útlaku a rastu chudoby na svete. K čomu je taký život plný strastí? Kto je za to vinný a zodpovedný, že národ musí trpieť? Sú to práve tí, ktorí hlásajú pokoru a trpezlivosť pri znášaní útrap. Udržiavať národ v pokore a útrapách je zámerom udržania moci nad národom. Určili národu iba nekonečne modliť sa a nevzpierať sa proti vrchnosti. Tak ako bolo za feudalizmu, keď národ od roboty trpel, umieral a páni si holdovali, tak je to aj teraz v novodobom kapitalizme.